Podarí sa skrotiť oteplenie?

Podarí sa skrotiť oteplenie?

Ema Cumova

Klimatický summit v Paríži by sa mal skončiť záväznou dohodou krajín a jasným plánom. Ani to nemusí zaručiť, že sa neoteplí viac než o dva stupne.

 

Tohoročné vlny tepla v rôznych častiach sveta, strednú Európu nevynímajúc, ukázali, ako asi môžu niektoré časti planéty vyzerať už v blízkych desaťročiach. Na pocitových 70 a viac stupňov, ktoré opakovane namerali na pobreží Perzského zálivu, si človek naozaj len tak nezvykne, no ani tie naše tridsaťosmičky nebudú práve príjemné. To, že zrejme zažívame najteplejší rok od začiatku meraní – a to hneď druhý po sebe – tak už vlastne ani neprekvapuje.

K vplyvu zmeny klímy sa pridal aj tento rok meteorologický fenomén El Niño, ktorý s bezprecedentnou intenzitou vystrája naprieč planétou – prívalové dažde v Keni, suchá v Laose, či Strednej Amerike, požiare v Indonézii, ľudia trpia, koraly blednú, infraštruktúra sa ničí. A púšť Atacama, najsuchšie miesto na planéte, kvitne farbami. Až to vyzerá, že si to dramaturg a PR manažér parížskeho klimatického summitu OSN nejako zariadili.

Správy o dosahoch klimatickej zmeny z celého sveta symbolicky rámcujú východiská klimatického summitu COP 21. Ten sa začal včera a počas ďalších jedenástich dní bude 140 čelných predstaviteľov krajín sveta a desaťtisíce diplomatov hľadať cestu.

Predchádzala mu konferencia OSN o financovaní rozvoja v Addis Abebe a summit OSN v New Yorku, kde svet s veľkou pompou prijal novú rozvojovú agendu 2030 a 17 cieľov udržateľného rozvoja. No zároveň zaznelo, že bez dohody o klíme nemajú tieto ciele zmysel. Ak nedokážeme ovládnuť náš vplyv na klímu, chudobu sa nám potlačiť nepodarí, nech sa akokoľvek snažíme. Pritom na rozdiel od predošlých prijatých dokumentov má byť tento parížsky záväzný.

Nový Kjótsky protokol

Zjednodušene povedané, predstavitelia štátov sveta by mali prijať nový Kjótsky protokol. Záväzný medzinárodný dokument, ktorým sa krajiny zaviažu znížením emisií zabezpečiť, aby globálna teplota nevyskočila o viac než dva ešte stále ako-tak bezpečné stupne v porovnaní s predindustriálnou úrovňou. To je hodnota, ktorá bola umelo určená ako bezpečná. Teda ako hodnota, keď sa počasie ešte celkom nezblázni a dosahy budú aspoň teoreticky zvládnuteľné.

Krajiny samotné si potom majú určiť svoje vlastné príspevky k tomuto cieľu. Zatiaľ ich do OSN prišlo viac než 160. A to aj vrátane príspevku Saudskej Arábie, pre ktorú je snaha znižovať emisie vážnou ekonomickou hrozbou. Nesľúbila síce priamo znížiť emisie, ale chce aspoň diverzifikovať hospodárstvo. Dnes tvorí ťažba fosílnych palív a na to nadväzujúci priemysel a služby výraznú väčšinu ekonomiky tejto blízkovýchodnej krajiny, takže je to prakticky to isté.

Napriek dosiaľ nevídanému politickému konsenzu stále nie je isté, či sa podarí dohodu uzavrieť. Nádejné východiská sa dajú spochybniť hneď z niekoľkých strán.

Aké sú riziká

Začať môžeme negatívnou skúsenosťou s Kjótskym protokolom. Ten neratifikovali najväčší emitenti skleníkových plynov. Jeho kritériá boli nastavené príliš nízko a dalo sa z nich vykúpiť. Klimatológ James Hansen z NASA kjótsky systém priamo nazval systémom odpustkov, ktorý rozvinutým krajinám, a teda aj nám, umožnil pokračovať prakticky nezmeneným tempom znečisťovania, tváriac sa, že sme pre planétu čosi urobili.

Nový systém by to mal zmeniť. Stojí na princípe vlastníctva národných prísľubov, na predstave, že ak si sami určíme cieľ, postavíme sa k nemu zodpovednejšie. To na prvý pohľad dáva zmysel. No zároveň z toho vyskakuje realistické riziko, že krajiny nesľúbia dosť. Vlastne, ani nesľúbili.

Poukazuje na to dokonca aj analýza národných prísľubov, ktorú zverejnil orgán OSN, ktorý rokovania vedie. Aj keby krajiny splnili to, čo sľúbili, teplota podľa analýzy do konca storočia stúpne o 2,7 až 3,7 stupňa. Iné analýzy však hovoria o dosiahnutí hranice dvoch stupňov už v 30. rokoch.

S čím prichádza Slovensko?

Súčet príspevkov teda už dnes nie je dostatočný. Problémom je aj to, že priestor na prihadzovanie znižujú veľkí emisní hráči – USA a Čína. Tieto krajiny sa síce podujali na pomerne ambicióznu zmenu, no ako ukázal výskum americkej univerzity MIT a nórskych výskumníkov, nechali malým krajinám tak málo priestoru, že ak by sme chceli dosiahnuť zmienené dva stupne, musel by zvyšok sveta oželieť niekoľkokrát viac vlastných emisií na obyvateľa než tieto krajiny. Čo zaiste nie je pravdepodobné.

Slovenská vláda ide neambicióznou cestou najmenšieho odporu. Síce deklaruje podporu v súlade s postojom EÚ, no v skutočnosti sa skôr snaží zachovať status quo a prijať čo najmenej záväzkov. Veď to niekto spraví za nás.

Chladný ekonomický či politický kalkul, ktorý nás zdanlivo stavia do výhody voči tým, ktorí sľúbia viac. Tým sa to síce neskôr vráti späť cez inovácie s vyššou pridanou hodnotou, ale kto by u nás myslel na desaťročia dopredu, však? Čo ak by sa s takýmto prístupom „nehľadím si ďalej od nosa“ postavilo k agende viacero krajín?

Pohneme sa, keď bude neskoro?

Otázka teda je, ako a či je vôbec súčasný systém schopný čosi reálne zmeniť. Možno až ak sa dosahy nášho pľundrovania planéty zrýchlia, dokáže to ľudstvo donútiť k zjednoteniu.

Ak chceme, aby sa planéta rozvíjala udržateľne, bude potrebné, aby sa krajiny v čo najväčšej možnej miere odosobnili od vlastných čiastkových záujmov a sústredili sa viac na spoločný, nadradený záujem. Je však otázne, či nebude neskoro.

Klíma planéty nie je v dobrej forme – s negatívnym výhľadom pre udržateľné zachovanie ľudského druhu a spôsobov života, aké vedieme. A je čoraz viac ľudí, ktorí si myslia, že s tým čosi treba spraviť.

Summit v Paríži má byť tou udalosťou, kde sa ľudstvo na tých krokoch dohodne. Je viacero možností, ako to dosiahnuť, od dobrovoľného zníženia spotreby po zavádzanie nových technológií. Všetko by malo prispieť k tomu, aby sme v pomyselnom klimatickom ratingu neklesali ďalej smerom do špekulatívneho pásma.

Peter Ivanič, pôvodne vyšlo v denníku SME, 30.11.2015

#EYD2015 #M4D project