Slovenská lekárka v Iraku: V novej klinike budeme dvaja na desať tisíc pacientov

Slovenská lekárka v Iraku: V novej klinike budeme dvaja na desať tisíc pacientov

irak

irakVysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety zriadila novú misiu v Iraku. Slovenskí lekári v nej budú liečiť utečencov. Zuzana Dudová pracuje v krajine už piaty mesiac. Porozprávala nám o situácii v krajine, výzvach, ktorým čelí, ale aj o radosti z práce.

Aké boli vaše prvé dojmy z Iraku?

Veľmi zmiešané. Čakala som, že prídem do vojny. My sme v Erbile, čo je neoficiálne hlavné mesto kurdskej časti Iraku. Vojnový front bol v tom čase od nás asi 80 kilometrov pri meste Mosul, ktoré je obsadené Islamským štátom (ISIS). V našom meste to však nie je veľmi vidieť ani cítiť. Teda, ak človek neberie do úvahy to množstvo utečencov.

Frontová línia bojov Islamského štátu s kurdskými vojenskými jednotkami, tzv. peshmerge, sa približuje alebo vzďaľuje?

Neustále sa to mení. Práve pred pár dňami sa spomínalo, že sa posunula asi na 40 kilometrov od nás, peshmerge ich však zas vytlačili.

Do akej miery je kurdská časť Iraku, v ktorej pôsobíte, autonómna?

Irak funguje ako federálna republika a Kurdistan je autonómna časť, ktorá sa týmto konfliktom ešte viacej osamostatňuje. Stále sú súčasťou Iraku, ale v podstate tu platia ich zákony.

Ako je to s bezpečnosťou v tejto časti krajiny?

Veľmi na ňu dbajú, je tu pomerne silná policajná zložka. Keď sme hľadali ubytovanie pre našu posádku, museli sme prejsť cez tri policajné stanice a rôzne organizácie. Keď napríklad ide človek z mesta, každých niekoľko kilometrov je kontrolné stanovište, kde vás zastavia, prehľadajú auto, musíte ukázať doklady.

Viete zhodnotiť, aká je teraz humanitárna situácia, najmä v súvislosti s utečencami?

Krízová intervencia, ktorá tu existuje, je organizovaná. Situácia však nevyzerá ružovo. Aj naša neziskovka sa pod záštitou OSN pravidelne stretáva s ostatnými organizáciami. Iracká armáda s podporou peshmerge a spojeneckých národov sa pripravuje na útok na Mosul s cieľom oslobodiť ho spod ISIS. Ak sa uskutoční, očakáva sa, že počet utečencov stúpne o ďalší milión a viac. Samotný Kurdistan má cez dva milióny utečencov, čo je extrémne vysoké číslo (Kurdistan samotný má okolo 28 miliónov obyvateľov – pozn. red.). Už teraz nepokrývame ani polovicu potrieb. Ak príde ďalší milión utečencov, nevieme, ako to zvládneme.

Hovorili ste na týchto stretnutiach aj o možnostiach, ako takú situáciu riešiť?

Veľmi nie. V podstate každý pokrčil plecami s tým, že všetci robia, čo môžu. Predpokladá sa, že ľudia budú z Mosulu utekať smerom na sever, do Turecka a severnej časti Kurdistanu. Aj tam je však už teraz veľa utečencov.

Ako vyzerá každodenný život utečencov?

V stanových táboroch žijú v jednom stane aj dve – tri rodiny. Sú to preplnené miesta, ľudia vysedávajú pred stanmi. V zime to bolo ešte horšie, ľudia väčšinu času presedeli vnútri v stanoch pri jednom ohrievači. Deti sa naháňajú pomedzi stany, ženy perú či varia vo veľmi provizórnych podmienkach.

Majú utečenci prácu?

Určitému percentu sa podarilo nájsť si prácu, väčšine však nie. Deti sa hrajú, ženy majú prácu v domácnosti tak, ako predtým. Vzhľadom na podmienky, v akých žijú, jej pravdepodobne majú ešte viac. Problém je s chlapmi. Nemajú prácu, celý deň len vysedávajú. Niekedy z toho vznikne aj konflikt. Už je to ich čakanie jednoducho dlhé.

Odmietnuť pacienta je psychicky najťažšie

Do Iraku ste prišli ešte v novembri, v sú- časnosti vaše pôsobenie a celý projekt prechádza pod Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Aký bol ten vývoj?

Od novembra do konca januára som pracovala pre Aid to Church in Need (ACN). Prišla som na charitnú kliniku, ktorú tu otvorili pod patronátom lokálneho biskupa s cieľom pomôcť utečencom. No už od začiatku bol profesor Krčméry naklonený myšlienke zriadiť tu našu vlastnú misiu. Začiatkom januára došiel prvý logista, teraz nedávno ďalší.

Pracujete priamo v utečeneckom tábore alebo v mestskej nemocnici?

V rámci práce pre organizáciu ACN som pôsobila na klinike v jednej z mestských častí Erbilu, ktorá býva často označovaná za kresťanskú. Keď vypukol konflikt, veľmi veľa kresťanov utekalo práve sem. Vedeli, že tu majú zázemie. Do Erbilu prišlo údajne okolo 120-tisíc vnútorných vysídlencov, mimo utečencov zo Sýrie. Biskup tu teda zriadil malú kliniku na pomoc týmto ľuďom.

A teraz?

Teraz otvárame kliniku priamo v Erbile, trochu ďalej od kresťanskej časti. Tam už ľudia bývajú v klasických domoch, cirkev cez rôznych sponzorov platí prenájom. My sme si tiež jeden z nich prenajali na kliniku. Mali by sme pokrývať približne 10-tisíc ľudí.

Koľko bude vás, doktorov?

Dvaja.

Ako riešite tento nedostatok lekárov?

Na klinike to fungovalo tak, že o ôsmej hodine večer sa už ďalší pacienti nemohli registrovať, hoci ich tam čakalo aj dvadsať. Nemali sme šancu to kapacitne pokryť. Takže niektorí naozaj chodili aj tri dni za sebou.

Ako sa vnútorne dokážete vyrovnať s tým, že pacientov po určitej hodine odmietnete?

Bohužiaľ, toto bude na novej klinike asi psychicky najťažšie.

Málo lekárov, drahé lieky

Máte pocit, že finančná pomoc, ktorá prichádza zo zahraničia, je využitá efektívne?

Tu nie je čas, aby peniaze išli mimo. Keď prídu, každý sa ich snaží naplno využiť. Tým, že je situácia akútna, peniaze sú využívané naozaj na to, na čo ich treba.

Ako je to s pomocou po personálnej stránke?

Bohužiaľ, vzhľadom na rozpočet si nemôžeme dovoliť viac ako dvoch lekárov. Aj keď by sa tu uplatnili aj piati. No hoci by sme tu mali piatich lekárov, veľa nespravíme, keďže nemôžeme dať pacientom lieky. Sú drahé. Veľmi radi by sme tiež otvorili ešte jednu mobilnú kliniku v Dohuku, v severnej časti Kurdistanu. Tam sú ľudia roztrúsení po dedinkách, kempy sú ďalej od mesta, takže si nemôžu dovoliť prísť do nemocnice, aj keby zdravotnícka starostlivosť bola zadarmo.

Aká je vaša špecializácia?

Začínala som na infektológii a v tejto sfére sa pohybujem stále. Špecializáciu zatiaľ ukon- čenú nemám.

Na takýchto projektoch človek asi rieši všetko, čo mu príde takpovediac pod ruku.

Je to tak. Napríklad teraz máme asi polovicu prípadov z môjho oboru. V preplnených školách a kempoch sa infekcia šíri veľmi rýchlo. Bežné sú hnačky alebo respiračné ochorenia.

Bolo ťažké prekonať jazykovú bariéru?

Všetci lekári a farmaceuti vedia po anglicky, lebo študujú v tomto jazyku. Keď sa človek potrebuje dohovoriť s pacientom, potrebuje mať tlmočníka.

Michal Tomek (Autor je copywriter a začínajúci novinár)